Ženský koncentračný tábor Ravensbrück
- DeVIL85
- 17.02.05
- Čítané: 7217x
Ženský koncentračný tábor Ravensbrück
Tábor pri jazere
Ravensbrück bol postavený podľa vzoru koncentračných táborov v barinách na holandských hraniciach, 80 km severne od Berlína. Bol vybudovaný v krajine, ktorú obklopovali močiare. Fürstenberské jazero nebolo jedinou vodnou plochou v okolí. Tábor bol ohraničený 4 metrami vysokou kamennou stenou, ktorá bola opletená drôtmi a nabitá elektrikou. Za tmy bolo vidieť, ako iskria drôty. Tu nachádzali dobrovoľnú smrť tí, ktorí už nemali silu žiť ďalej. Ráno ich bolo možné vidieť všelijako pokrútených na drôtoch. Pôvodný tábor mal 16 obytných drevených budov, ktorým sa hovorilo bloky. Boli rozdelené na časti A a B, a každý obsahoval 2 miestnosti s posteľami a 2 miestnosti na obývanie so stolmi, stoličkami, skrinkami, umyváreň a kanceláriu pre dozorkyňu. Okolo blokov boli záhony s trávou a mladými stromami, na ktoré sa pod prísnym trestom nemohlo stupiť ani keď boli pokryté polmetrovým snehom. Takto vyzeral Ravensbrück vo svojej prvej fáze, t. j. do jari 1942. Potom bol rozšírený o radu blokov a v rokoch 1943 - 1944 sa postupne stavali ďalšie a väčšie bloky.
Denný život
Vstávalo sa včas ráno: v lete 4.30, v zime 5.30. Na umytie, ustlatie postele a raňajky bolo 45 min. Potom siréna ohlásila zahájenie apelu. Všetky ženy sa museli postaviť do päťradov a stáť zarovno svojich blokov. Všetci museli takto stáť najmenej 1 a 1 až 2 hodiny. Ak došlo pri sčítaní k chybe, muselo sa stáť vonku aj 4 hodiny. Nezáležalo na tom či praží slnko, prší alebo mrzne. To sa opakovalo dvakrát denne. Po rannom apely sa začalo s čistením okien, podlahy, stolov. Na obed bolo 35 min. Pred večerou po návrate z práce sa konal večerný apel, podobný tomu rannému. Spať sa chodilo o 20 hodine. Ešte v noci chodila nočná hliadka a strhávala prikrývky zo spiacich, aby sa presvedčila, či si niekto neobliekol proti zime do postele pančuchy alebo nohavice. Jediný voľnejší deň bola nedeľa.
Revír
Okrem obytných blokov bolo v tábore aj niekoľko ďalších blokov podobného vzhľadu, kde boli umiestnené skladiská, krajčírske dielne, práčovne, kuchyňa a revír. Revíru hovorili Nemci nemocniciam v koncentračných táboroch. Hlavnou úlohou revíru bolo predovšetkým zisťovať a do určitej miery zachovávať a obnovovať práceschopnosť. Druhou úlohou bolo v rámci veľmi skromných podmienok zabraňovať infekciám a masovým epidémiám. Samozrejme nie kvôli záujmom väznených, ale kvôli strachu esesákov, aby sa sami nenakazili. Rany, hlboké a hnisajúce, vyrážky z podvýživy a z nečistoty, horúčky, reuma, choroby dýchacích a močových ciest - to boli prvé prípady, ktoré sa tu liečili masťami, práškami, v najlepšom prípade "betakartou", čo znamenalo, že chorá môže ostať ležať na lôžku. Doktori v revíri sa špecializovali na chirurgické operácie. Väzenkyne sa dávali operovať veľmi ľahko a bez presviedčania. Niektoré dokonca uverili, že zákrok je pre ne potrebný. Výsledok operácií bol podľa úrovne operujúceho, ale väčšina z doktorov neboli chirurgovia. Ďalším "prínosom vede" boli sterilizácie, ktorých bolo skúšaných v Ravensbrücku niekoľko spôsobov. Okrem židoviek, ktorých mali podľa príkazu sterilizovať asi 1000, boli na sterilizáciu zobraté aj malé dievčatká, na operáciu ktorých dali súhlas ich nič netušiace matky podpismi, zväčša tromi krížikmi. V júni 1942 prišli do tábora 2 muži. Vybrali si 10 žien a poslali ich na zvláštnu prehliadku do revíru. Postupne sa ich počet zvyšoval a všetci začali tušiť čo sa deje. Po tábore ale vedenie rozširovalo správy, že ide o veľké vedecké pokusy, ktoré majú vyriešiť radu otázok v liečení strelných rán a zraneniach na fronte, problémy s transplantáciami. Ženám boli vyrezávané kusy kostí, aby sa zistilo ako sa bude telo správať a ako si pomôže, vybrané svaly a nervy boli nahradzované inými. V lepšom prípade dochádzalo k deformite končatín, obyčajne však žena po operácii bola ihneď usmrtené injekciou. Úmrtnosť v Ravensbrücku neuveriteľne stúpala, už nestačili len popravy injekciami. Injekcie boli pomalé a nákladné, začalo sa zabíjať práškami.
Práca v tábore
V podstate tu existoval trojaký druh práce: telesná práca vonku, práca v správnych zariadeniach
a práca v závodoch. Najnamáhavejšou stavebnou prácou bola výstavba komandantúry a víl pre
dôstojníkov a dozorkyne. Väznené ženy kopali základy a dopravovali stavebný materiál, vykladali
z lodí piesok, prekladali tehly a nikto nesmel prerušiť rýchle tempo.
Taktiež stavali cesty, rúbali stromy, lúpali kôru. Keď sa žalo obilie museli ženy chodiť po
strniskách bosé, lebo v lete bol vydaný zákaz nosiť akúkoľvek obuv.
Okrem týchto prác sa robili aj domáce práce ako umývanie podláh, okien, upratovanie blokov,
pomáhanie v kuchyni a iné ďalšie. Najzávideniahodnejšou bola práca v správnych zariadeniach,
kde bol pomerne slušný dozor a práca v suchu a teple. Množstvo žien pracovalo v krajčírskych
Dachovských závodoch, ktoré mali sídlo v Dachau. Sústredili sa na masovú výrobu trestaneckých
odevov. Na začiatku prevádzky v nich pracovalo 600 - 700 žien, 8 hodín denne. V roku 1942
boli zavedené dve smeny po 12 hodinách. Na jar 1944 boli závody oddelené od tábora a
pracovalo v nich 4500 žien. Firma Siemens začala s výstavbou v auguste 1942 a zameriavala sa na
zbrojárske súčiastky, špeciálne prístroje pre ponorky, poľné telefóny, časové zapaľovače púmp.
Na rozdiel od Dachovských závodov, výrobu v Siemens riadili civilný zamestnanci. Aj firmy ako
Stahlwerk, Thüringische Munitionswerke, Arado - Flugzeugwerke, Sprengstoff - Chemie, či
továreň na lietadlá Henschel vykorisťovali tisíce žien väznených v Ravensbrücku.
Tresty
Tresty, hlad, popravy, lekárske pokusy, vraždy jedom, injekciami, hromadné vraždy plynom - to boli zastávky na "krížovej ceste". Stačilo stratiť šatku a neodovzdať ju pri výmene prádla - 15 rán palicou. Trestal sa nezapnutý gombík, ruky vo vreckách, neporiadok v skrinke, zle ustlatá posteľ, aj to ak si väzenkyňa ponechala viac ako dva posledné listy z domova. Tresty boli odstupňované. Najťažším trestom bolo uväznenie v bunkri. Bunker bol vlastne žalár v žalári. Bola to betónová budova umiestnená v rohu tábora, mala 80 ciel s veľkosťou 1,5 x 2 m. V bunkri sa mučilo hladom, zimou, bitkami a inými prostriedkami. Jedným z nich bol prúd vody pustený pod vysokým tlakom. Systém trestov zdôvodňovali esesáci nutnosťou udržať poriadok, zmysel pre priateľstvo a solidaritu väznených. Hlad so ženami v Ravensbrücku chodil spať, aj s nimi vstával. Denná dávka chleba v dobe dostatku bola 350g a v dobe nedostatku 150g. Chlieb bol tvrdý, starý a plesnivý. Na raňajky bývala tekutina podobná káve, ktorej jedinou výhodou bolo, že bola teplá. Na obed býval "eintopf" - rozvarená červená repa alebo sušená zelenina. Niekedy tam bolo aj zopár zemiakov, väčšinou hnilých. Na večeru prídel jedla predstavoval krajec chleba, 20g margarínu, koliesko salámy alebo kúsok syra. Občas bývala aj marmeláda. V sobotu a v nedeľu boli studené večere. Každá väznená žena trpela nedostatkom potravy a túžbou aspoň raz sa poriadne najesť. Po oslobodení sa ukázali táborové sklady plné výživných potravín. Až do roku 1944 bol Ravensbrück vyhladzovacím táborom, ale v druhej polovici roku 1944 začal riadiť zákon hromadnej vraždy. Asi 2 km vzdialený koncentračný tábor pre mladistvých bol rozpustený a prestavaný na plynovú komoru. Až po niekoľkých dňoch začali ženy tušiť čo sa deje, keď nachádzali ráno v skladoch kopy šatstva, z ktorých sa šíril ťažký a sladký zápach. Po čase bolo do komôr posielaných aj 300 žien denne, lebo to bol rozkaz Himmlera pred oslobodením Červenou armádou. Celková bilancia obetí tábora je však strašná. Za šesť rokov tam zahynulo 92 000 žien. Zomreli hladom, vysilením, zlým zaobchádzaním, boli poslané na záhadné transporty, z ktorých sa už nikdy nevrátili. A neboli to len ženy, ale aj deti.
Červené - čierne - zelené
V koncentračných táboroch neboli zavreté len politické odporkyne fašizmu, ale aj ženy väznené z náboženských dôvodov, prostitútky a mnohé iné. Líšili sa označením, farebným trojuholníkom, ktorý nosili prišitý na rukáve spolu so svojim číslom. Najväčší počet bol politických väzenkýň, ktoré nosili červené označenie. Zelené označenie nosili tzv. zločinky z povolania, medzi ktorými boli aj také čo zavraždili svojho manžela, deti alebo boli niekoľkokrát trestané a odsúdené na smrť. Vzájomne sa okrádali a ochotne prisluhovali dozorkyniam. "Asociálky" boli označené čiernou farbou. K nim patrili prostitútky, ale aj Rómky, ktoré sa previnili len tým, že sa narodili. Najpoľutovaniahodnejšou skupinou boli židovky, ktoré nosili okrem farebného označenia aj žltý trojuholník, čo vytváralo židovskú hviezdu. Tie museli vykonávať najťažšie práce, dostávali menší prídel potravín, boli im odobraté postele, prikrývky. V auguste 1942 bol celý židovský blok vysťahovaný a poslaný do Osvienčimu.
Záver
Keby sme sa mohli preniesť do doby úplnej prevádzky tohto koncentračného tábora videli by sme len úbohé, vychudnuté bytosti s oholenými hlavami a veľmi málo podobné ženám. Bránou koncentračného tábora prešlo 130 000 žien, z nich umrelo 92 000. Tie čo ako tak prežívali, tvrdo pracovali, tlačili sa na posteliach, pri kotloch s jedlom a či chceli alebo nie, museli súperiť aspoň o úplne prirodzené ľudské práva, ktoré sa aj tak nedali získať. Ale mnohé z nich nestrácali nádej a aj keď vedeli, že idú na smrť, išli hrdo. Určite verili v porážku fašistov a snažili sa prežiť vďaka obetiam, ale aj strachu pred možnými trestami.
ZDROJ: www.dsv.wz.cz