Prečo vypukla druhá svetová vojna?

  1. Následky veľkej hospodárskej krízy
  2. Politika appeasementu (epízmentu)
  3. Rozpínavosť Nemecka
  4. Rozpínavosť Sovietskeho zväzu

Následky veľkej hospodárskej krízy

Roky 1939 - 1945 sú jednou z najtragickejších a najdramatickejších kapitol novodobých dejín. Vojenský požiar obrovských rozmerov poznačil osudy niekoľkých generácií ľudí a v krátkom čase niekoľkokrát zmenil mapu sveta a pomer síl medzi veľmocami. Počas vojnových udalostí prežívali mnohé národy najtragickejšie okamihy svojich dejín a rozhodovalo sa o ich budúcnosti na dlhé desaťročia. Európska civilizácia sa stretla s doposiaľ nevídanou vlnou násilia nielen na frontoch, ale najmä v zázemí. Prvý raz v histórii sa jedna časť civilizovaného obyvateľstva pokúsila celkom vyhubiť niektoré národy a etniká. Korene tohto vojenského konfliktu možno nájsť v nespravodlivom mieri z Versailles po prvej svetovej vojne. Najmä Nemecko a Taliansko žiadali zmenu versailleského systému. Politické rozpory sa napokon vyostrili počas veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 - 1933. V dôsledku krízy nastal prudký pokles hospodárskeho rastu, rozvrat svetového obchodu a finančnej spolupráce. To spôsobilo prudký nárast  nezamestnanosti a s ním spojený pokles životnej úrovne takmer všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozdiely medzi štátmi sa prehlbovali, zanikla aj väčšina integračných plánov v politike. V spoločnosti víťazili radikálne politické hnutia, ktorých vodcovia sľubovali východisko z krízy. Aktivizovali sa ultraľavicové strany. Strach pred revolúciou boľševického typu prinútil vládnuce kruhy v mnohých štátoch prikloniť sa k autoritatívnym režimom. Najmä v Nemecku umožnila kríza nástup moci nacistov. Rozpory medzi Francúzskom, Veľkou Britániou a USA na jednej a Nemeckom, Talianskom a Japonskom na druhej strane sa prehlbovali. Po zmene hraníc túžilo i Maďarsko, Poľsko, Sovietsky zväz a ďalšie štáty.

Politika appeasementu (epízmentu)

Spoločnosť národov sa pri úsilí zachovať mier vo svete ukázala ako slabá a neúčinná organizácia. Keď z nej roku 1933 vystúpilo Nemecko, nemala žiadne možnosti, ako mu zabrániť znovu zbrojiť a militarizovať celú krajinu. Úsilie Adolfa Hitlera zmeniť výsledky versailleského mieru a vytvoriť z Nemecka silnú ,,Veľkonemeckú,, ríšu nadchlo veľkú časť nemeckého národa a priemyselníkov. Predohrou svetového vojnového konflitku boli udalosti v Číne, Etiópii a v Španielsku. Roku 1931 napadlo Japonsko Čínu s cieľom získať priemyselné Madžusku. Fašistické Taliansko sa zasa usilovalo ovládnuť jednu z posledných neobsadených afrických krajín - Etiópiu. Statoční etiópski vojaci nemali proti moderne vyzbrojenej talianskej armáde šancu. Francúzsko ani Veľká Británia nezabránili tejto agresii ani prostredníctvom Spoločnosti národov. Mussoliniho beztrestnosť povzbudila aj Hitlera. Začiatkom marca 1936 Nemecko jednostranne zrušilo a bez jediného výstrelu vojensky obsadilo demilitarizované pásmo v Porýní. Prekvapení Francúzi boli nemilo zaskočení neočakávaným postojom svojho spojenca - Veľkej Británie. Veľká Británia začalla v tomto období presadzovať appeasement - politiku ustupovania a uzmierňovania agresora. Cieľom tejto politiky bolo "zachrániť mier" za každú cenu, t. j. aj za cenu ústupkov a na úkor záujmov i území štátov strednej a východnej Európy. V bezprostrednom nebezpečenstve sa ocitlo najmä Rakúsko, Československo a Poľsko. Hlavným realizátorom politiky appeasementu bol od roku 1937 britský ministerský predseda Neville Chamberlain. Dohody s Hitlerom chápal ako východisko pred komunisticko - boľševickou hrozbou. Proti vláde i ľavicovému teroru ľudového frontu v Španielsku, ktorý zvíťazil v parlamentných voľbách, vypuklo v lete 1936 povstanie prívržencov generála Franca. Povstanie prerástlo do občianskej vojny. Na strane Franca vstúpili do vojny nemecké a talianske intervencňčné vojská a na strane republikánov ľavicové sily z Kominterny podporované Moskvou. Najmä pre Nemecko bola španielska občianska vojna skúškou sily nemeckých zbraní i reakcie svetovej verejnosti na agresiu. Veľká Británia a Francúzsko však zaujali pozíciu "neintervencie". Na pomoc silám ľudového frontu preto začali vznikať medzinárodné dobrovoľnícke jednotky - interbrigády. Napriek ich pomoci sa však roku1939 skončila občianska vojna víťazstvom Francových vojsk, ktoré nastolili vojenskú diktatúru. Neutralita Španielska počas druhej svetovej vojny umožnila generálovi Francovi udržať sa pri moci aj po skončení vojny.

Rozpínavosť Nemecka

Politiku appeasementu chápal Hitler ako prejav slabosti Veľkej Británie i Francúzska. V duchu svojich plánov vytvoriť "Veľkonemeckú" ríšu a rozšíriť ju smerom na východ, v marci 1938 obsadil a bez boja pripojil k Nemecku Rakúsko (tzv. anšuls). Vzápätí vystúpil ako ochranca menšín a sústredil svoju agresívnu politiku na Československo, ktoré sa mu podarilo bez odporu oklieštiť o pohraničné územia a v marci 1939 úplne rozbiť. V tom istom mesiaci Nemecko donútilo Litvu, aby mu odstúpila prístav Memel (Klajpeda). Taliansko v apríli 1939 okupovalo Albánsko.

Rozpínavosť Sovietskeho zväzu

Z novej politickej situácie chcel vyťažiť aj Sovietsky zväz. Keď sa nepodarilo uzavrieť zmluvu o vzájomnej pomoci medzi ZSSR, Veľkou Britániou a Francúzskom, uzavreli v Moskve 23. augusta 1939 sovietsko – nemecký pakt o neútočení (tzv. pakt Ribbentrop – Molotov), ktorý bol doplnený tajným dodatkom. Pakt Nemecku zaručil neutralitu ZSSR prípade konfliktu so Západom  a ZSSR sa dočasne vyhol boju na dvoch frontoch – proti Nemecku a Japonsku. Súčasne si obidva štáty rozdelili sféry vplyvu Európe. Sovietsky zväz do svojej sféry zahrnul Litvu, Lotyšsko, Estónsko a Besarábiu (v Rumunsku). Po napadnutí Poľska mali nemecké a sovietske vojská rešpektovať líniu riek Narva, Visla a San. V záujme vytvorenia jednotnej „Veľkonemeckej" ríše žiadalo Nemecko od Poľska prístav Gdansk. Zámienkou na rozpútanie vojny proti Poľsku sa stala provokácia v nemeckej rozhlasovej stanici v Gliwiciach, na ktorú zaútočil oddiel nacistickej bezpečnostnej služby preoblečený do poľských uniforiem. V piatok 1. septembra 1939 o 4.45 hod. bez vypovedania vojny zaútočilo Nemecko na Poľsko. Hitler rátal s tým, že západné mocnosti opäť nebudú reagovať. Ale Veľká Británia a Francúzsko v súlade so zmluvnými záväzkami voči Poľsku 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Začala sa druhá svetová vojna.


Zaujímavosti

Po podpise tzv. paktu Ribbentrop - Molotov vykresľovala sovietska propaganda Nemecka ako najlepšieho priaťela a spojenca, čím dokonale zmiatla nielen sovietskych občanov, ale aj svetovú verejnosť. Preto mnohí označovali ZSSR na začiatku vojny po prepadnutí Poľska tiež za agresora.

Prezidenta Emila Háchu Hitler prinútil požiadať Nemecko „o chranu" územia Čiech a Moravy. Takto „legalizovaný" Protektorát Čechy a Morava bol v skutočnosti okupáciou, ktorá však nevyvolala reakciu bývalých spojencov Československa.

V auguste 1939 Hitler vyhlásil: „Zničenie Poľska je našou prvou úlohou. Pre ciele propagandy dodám akúkoľvek príčinu vojny bez ohľadu, či bude vierohodná, alebo nie.“ Prvé výstrely zazneli v Gdansku na Westerplatte. 182 vojakov malej pevnosti tu do posledného náboja dokázalo odolávať nemeckému útoku z mora i zo vzduchu plných 7 dní. Zajatému veliteľovi majorovi Sucharskému Nemci na znak uznania ako jedinému dovolili nosiť dôstojnícku uniformu aj v zajatí.

„Až budeme pánmi Európy, budeme mať dominantné postavenie vo svete. 130 miliónov ľudí v ríši a 90 miliónov na Ukrajine. Keď sa k tomu pripoja ostatné štáty Novej Európy, dostaneme 400 miliónov v porovnaní so 130 miliónmi Američanov.“
(A. HITLER roku 1941)