Čas sĺz a čas nádejí

  1. Postupinská konferencia
  2. Ukončenie vojny v Tichomorí
  3. Výsledky druhej svetovej vojny

Postupinská konferencia

Po porážke Nemecka prevzali moc na jeho území vlády štyroch okupačných mocností – USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska. V krajine panovala deštrukcia a chaos. Milióny ľudí v Európe boli v pohybe. vracali sa zo zajateckých táborov, väzení, z presídľovacích území, z nútených prác. Otvorili sa brány koncentračných táborov a na verejnosť prenikla skutočná pravda o krutosti a neľudských podmienkach v nich. Rodiny hľadali svojich blízkych a mnohí bývali v troskách či núdzových obydliach. Zohnať potraviny bolo veľmi ťažké. Do vojnou zničených krajín prichádzala americká humanitná pomoc – UNRRA. V jej balíčkoch boli najmä potraviny. Na prelome júla a augusta 1945 sa konala v Postupime pri Berlíne tretia schôdza Veľkej trojky. Z pôvodných protagonistov sa na nej zúčastnil iba J.V. Stalin, lebo po smrti Roosevelta zastupoval USA nový americký prezident Harry TrumanW. Churchil po britských voľbách vystriedal nový ministerský predseda Clement Atlee. na konferencii sa rozhodlo o opatreniach voči porazenému Nemecku. Nemecko malo byť dôsledne odzbrojené, fašizmus a nacizmus vykorenený a spoločnosť sa mala postupne demokratizovať. Spojenci sa dohodli na výške nemeckých reparácií, z ktorých polovica smerovala do Sovietskeho zväzu. Súčasne určili hranice povojnových štátov. západná hranica Poľska bola stanovená na riekach Odra a Nisa. Sovietsky zväz ako jediný so spojencov si nechal takmer všetky územia, ktoré získal ešte ako spojenec Nemecka na začiatku vojny – časť Poľska, Fínska, Rumunska, pobaltské štáty a neskôr bola z bývalého Československa pripojená aj Podkarpatská Rus. Oklieštené územie Nemecka a Rakúska bolo rozdelené na štyri okupačné pásma a rovnako bol rozdelený aj Berlín. Súčasne sa rozhodlo o osude nemeckého obyvateľstva z Československa, Poľska a Maďarska. Odsun prebiehal v povojnových rokoch a mal masový charakter. Stal sa príčinou mnohých krívd a tragédií, pretože sa pri ňom uplatňoval princíp kolektívnej viny. Konferencia rozhodla aj o individuálnom potrestaní zločincov proti mieru a ľudskosti. Na prelome rokov 1945 - 1946 sa v rozbombardovanom Norimbergu konal medzinárodný súd nad hlavnými nacistickými vojnovými zločincami. 12 z nich bolo odsúdených na smrť, 3 na doživotné väzenia a 4 na 10 - 20 rokov väzenia. podobné procesy sa neskôr konali s kolaborantmi aj v iných európskych štátoch, často ešte tvrdšími postihmi. Napr. Francúzi vydali 2071 rozsudkov smrti. Američania po porážke Japonska vydali 265 rozsudkov smrti a 140 rozsudkov doživotného väzenia. Pred národmi však ostali aj skryté zločiny, ktorých sa dopustili víťazi.

Ukončenie vojny v Tichomorí

Počas Postupimskej konferencie ešte pokračovali boje v Ázii. Do leta 1945 Japonsko stratilo už takmer všetky dobyté územia, lebo okrem Američanov sa proti nemu postavili národnooslobodzovacie hnutia porobených krajín. Japonská armáda však stále bojovala na území Číny. Japonské vládne kruhy odmietli kapitulovať, chceli dosiahnuť kompromisný mier a ponechať si časť dobytých území. Radoví vojaci boli rozhodnutí bojovať až do „slávneho konca“. Mnohí z nich bránili svoje pozície v džungli aj niekoľko rokov po skončení vojny.
Ťažké bombardéry B-29 systematicky bombardovali japonské mestá. V marci bolo napalmovými bombami zničené Tokio, kde zahynulo vyše 100 tisíc ľudí. Na rozkaz amerického prezidenta Trumana bola 6. augusta 1945 zvrhnutá prvá atómová bomba na Hirošimu a 9. augusta ďalšia na Nagasaki. Svet vstúpil do atómovej éry. USA si týmto činom chceli vynútiť okamžitú kapituláciu Japonska a súčasne pred celým svetom demonštrovať svoju vojenskú prevahu. Z vojenského hľadiska však nebolo nevyhnutné použiť atómovú zbraň. Podľa Postupimskej dohody 8. augusta 1945 vypovedal vojnu Japonsku aj Sovietsky zväz a za 21 dní ťažkých bojov na území Číny porazil jeho vojská.
14. augusta 1945 japonská vláda prijala kapituláciu. Cisár Hirohito o tom nasledujúci deň informoval národ prostredníctvom rozhlasu – prvý raz v histórii cisárstva. Časť armády však nezložila zbrane. Bezpodmienečná kapitulácia Japonska bola podpísaná 2. septembra 1945 na palube bojovej americkej lode Missouri v Tokijskom zálive. Kapituláciu prijal generál MacArthur, ktorý velil spojeneckým okupačným jednotkám v Japonsku. Za spojencov sa na nej zúčastnili predstavitelia deviatich štátov – USA, Veľká Británie, ZSSR, Číny, Francúzska, Holandska, Austrálie, Kanady a Nového Zélandu. Druhá svetová vojna sa definitívne skončila.

Výsledky druhej svetovej vojny

Bilancia vojny bola neobyčajne ťažká. Svetový konflikt vtiahol na bojiská 61 štátov, čo tvorilo 80 % obyvateľov Zeme. Bojovalo sa na území 40 štátov a zahynulo takmer 60 miliónov ľudí, z toho asi 27 miliónov na bojiskách. Státisíce ľudí v zázemí zahynulo pri bombardovaní, pri postupe frontu, v národnooslobodzovacom hnutí, vo väzení. Svet sa ťažko vyrovnával s pravdou o koncentračných a vyhladzovacích táboroch, kde sa nacisti priam priemyselným spôsobom pokúsili vyvraždiť vybrané národy a etniká. 40 % židovskej populácie, asi 6 mil. Židov, bolo poslaných na smrť (holokaust). Taktika „spálenej zeme“ spôsobila obrovské škody v priemysle i v poľnohospodárstve. Najťažšie bola postihnutá Európa. Veľká Británia a Francúzsko stratili rozhodujúci vplyv na medzinárodnú politiku a postupne strácali aj svoje kolónie. Jedine USA,ktorých územia sa vojna bezprostredne nedotkla, vyšli hospodársky i politicky posilnené. Hoci Sovietsky zväz patril k víťazom, počas vojny utrpel veľké škody, pričom ľudské straty dosiahli 27 miliónov. Jeho medzinárodná prestíž však vzrástla a vďaka vojenskej sile bol akceptovaný ako druhá svetová veľmoc. Porážka nacizmu a fašizmu obnovila v západnej Európe parlamentnú demokraciu, víťazstvo ZSSR však upevnilo Stalinove pozície i jeho diktatúru nielen v Sovietskom zväze, ale aj v krajinách obsadených Červenou armádou, ktoré sa po vojne ocitli v sovietskej sfére politického vplyvu. Osud národov strednej a východnej Európy na štyri desaťročia poznamenal určujúci vplyv politiky Sovietskeho zväzu. Vojna Európu nezjednotila, ale znovu rozdelila. Hrôzy vojny, ktoré ťažko zasiahli vojakov, zázemie i civilné obyvateľstvo, poznamenali psychicky všetkých, čo prežili. Prejavilo sa to aj v politickej sfére. Vzrast popularity Stalina i zásluhy Červenej armády ma porážke nacizmu zvýšili prestíž ultraľavicových hnutí nielen v krajinách strednej a východnej Európy, ktorú oslobodila Červená armáda, ale aj v Taliansku, Francúzsku, ba aj v Ázii. Čas povojnového oddychu bol krátky, čoskoro prerástol do „studenej vojny“.


Zaujímavosti

Po výbuchu atómových bômb v aponsku zahynulo na následky popálenín, tlakovej vlny a chorôb u ožiarenia vyše 300 tisíc ľudí. Sila dnešných jadrových hlavíc je niekoľkonásobne vyššia ako bola sila „Little Boy“ v Hirošime.

Na území Nemecka a Rakúska sa nachádzalo 636 koncentračných táborov. Ďalšie boli najmä na území Poľska, ZSSR a Československa. Len v Osienčime zahynulo v rokoch 1942 – 1943 2,5 mil. ľudí z celej okupovanej Európy. Práve v tomto tábore bolo za tri mesiace roku 1944 zavraždených 450 tis. Židov z Maďarska. Po vyvraždení Židov plánoval Hitler roku 1955 rovnaký osud aj pre Slovanov:
„Ak chceme vybudovať Veľkonemeckú ríšu, musíme najprv vyhladiť slovanské národy. Slovania predstavujú prechod od človeka k zvieraťu, majú bližšie k opici než k človeku. Treba predovšetkým dosiahnuť zníženie počtu slovanského obyvateľstva.“

Najväčšie obete počas vojny priniesol Sovietsky zväz – takmer 30 mil. ľudí. Nemecko stratilo 13,5 mil., Čína 10 mil., Poľsko 6 mil., Japonsko 2,5 mil., Juhoslávia 1,7 mil., Veľká Británia 350 tis., USA 350 tis.

„Ak má byť stratená vojna, zahynie národ taktiež. Tento osud je nevyhnutný. Lebo národ sa ukázal ako slabý a budúcnosť patrí len silnejšiemu východnému národa. Veď tí, ktorí po bitke ostanú, nemajú veľkú cenu, pretože tí dobrí už padli.“
(A. Hitler, keď vydal rozkaz na zničenie baní, tovární a komunikácií v Nemecku.)