Hitlerova prvá kolónia

„Je to moje neotrasiteľné rozhodnutie, že Československo zmizne z mapy Európy,“ vyhlásil nacistický vodca už štyri mesiace pred Mníchovom

Od začiatku roku 1938 sa tlak britských a francúzskych diplomatov na československú vládu a prezidenta stupňoval. Nemecku treba vyjsť v ústrety, tvrdili. Pre záchranu mieru je vraj nevyhnutné niečo obetovať. To niečo mala byť republika, ktorej dejiny nemali v Európe ešte ani dvadsať rokov a ktorej vznik Francúzsko i Veľká Británia svojho času nadšene vítali. Obe veľmoci totiž ešte pred 28. októbrom 1918 vyhlásili československé légie za spojeneckú armádu a britská vláda dokonca už 9. augusta 1918 oficiálne oznámila, že považuje Československú národnú radu v Paríži za spojeneckú vládu. Eufória spojenectva však veľmi rýchlo pominula tvárou v tvár novej predvojnovej realite. Francúzske noviny Le Temps to dali neskrývane najavo, keď napísali: „Je nutné, aby sa tri milióny Francúzov obetovali len preto, aby tri milióny Nemcov zostali pod československou nadvládou?“ Viacerí totiž videli v Československej republike len akýsi umelý konglomerát, predstavujúci súbor menšín, žijúcich pod nadvládou Čechov. Utvrdzovali ich v tom predovšetkým vyhlásenia sudetonemeckých predstaviteľov, no aj vodcov slovenských nacionalistov. Podobne rozmýšľal aj britský premiér Neville Chamberlain a väčšina jeho ministrov. Na jednom z rozhodujúcich zasadaní vlády o otázke britského stanoviska k Československu, krátko pred Mníchovom, povedal: „Kabinet sa zhoduje v názore, že by sme sa pánovi Hitlerovi nemali vyhrážať vojnou, ak vstúpi do Československa. Je však úplne zásadné, aby toto rozhodnutie zostalo v tajnosti.“

Hitlerovo rozhodnutie: Na 28. mája 1938 zvolal Hitler do ríšskeho kancelárstva poradu najvyšších generálov a niektorých ministrov, aby im oznámil, že sa rozhodol zničiť Československo. Pre väčšinu z nich to síce nebola novinka, no nečakali, že to bude tak skoro. Hitlerovo najbližšie okolie vedelo, že o tom premýšľa už od anšlusu Rakúska. Naznačoval to neustále. David Irving v knihe Hitlerova vojna opísal scénu z paluby lietadla po vodcovej návšteve Viedne. Pobočník generála Keitla, sediaci za Hitlerom, si všimol, ako führer ukazuje jeho šéfovi pokrčený výstrižok z novín, ktorý držal v ruke. „Československo bolo teraz obkľúčené z troch strán. Hitler položil ľavú ruku na mapu tak, že ukazovák a palec kopírovali československé hranice. Zreteľne zažmurkal na svojho vrchného veliteľa ozbrojených síl a pomaly ukazovák a palec zovrel.“

Na májovej porade v ríšskom kancelárstve teda führer len oficiálne potvrdil najbližšie plány. „Veľké rozhodnutia môže urobiť len jedna osoba,“ zdôraznil prítomným skôr, než povedal: „Je to moje neotrasiteľné rozhodnutie, že Československo zmizne z mapy Európy.“ Ako dodal, potrebuje len trochu času, lebo nemecká armáda nie je ešte pripravená preniknúť českými pohraničnými opevneniami a treba dotiahnuť aj obranný val na zadržanie útoku z Francúzska. Luftwaffe sa začala okamžite pripravovať na bombardovanie českých miest. Fall Grün, ako znel krycí názov vojenskej operácie proti Československu, nadobúdal stále konkrétnejšie črty. Na konci augusta predostrel generál Franz Halder, ktorý práve vystriedal vo funkcii umiernenejšieho Ludwiga Becka, Hitlerovi víziu generálneho štábu, ktorý predpokladal rozpolenie územia v najužšej časti krajiny. Vojenské špičky očakávali neľahký boj, pretože štyridsať československých divízií patrilo v Európe k najlepšie vyzbrojeným. Führer mal však inú predstavu. Rýchly obrnený útok priamo na Prahu, ktorú už medzitým budú bombardovať Göringove letky. A čo s českými opevneniami, ktoré stáli v ceste a nedali nacistickým generálom spávať? Aj o nich neraz premýšľal. Zo správ vrchného veliteľstva vedel, že sú vskutku impozantné. V stometrových vzdialenostiach sú rozmiestnené obrovské delostrelecké bunkre, schopné odolať zbraniam všetkých vtedy známych ráží a medzi nimi sú rovnako pevné guľometné hniezda. Nacistický vodca mal však už svoj plán. Budú zničené zvnútra opevneného územia. Postará sa o to jeho piata kolóna - henleinovci. Konradovi Henleinovi jeho úlohu vysvetlil osobne počas návštevy v Berghofe. No nič z toho napokon nebolo treba. Československa sa Nemecko zmocnilo takpovediac bez jediného výstrelu.

Mníchov a dni predtým: Po augustovej návšteve lorda Waltera Runcimana v Prahe bolo jasné, že Anglicko si pre Československo prsty páliť nemieni. To bol začiatok Mníchova. V polovici septembra sa stretol v Hitlerovom alpskom sídle pri Berchtesgadene anglický ministerský predseda s nacistickým vodcom. Možno povedať, že už vtedy sa rozhodlo. Sedemdesiatročného britského premiéra sprevádzal jeho hlavný poradca, sir Horace Wilson - „tá sviňa“ - ako sa o sivej eminencii britskej zahraničnej politiky nelichotivo vyjadril v telefonáte s prezidentom Benešom minister zahraničia Jan Masaryk. Nevill Chamberlain v Berghofe súhlasil s požiadavkou Adolfa Hitlera, aby Československo odstúpilo ríši územia s nadpolovičnou väčšinou nemeckého obyvateľstva. O pár dní neskôr počas rokovaní v Bad Godesbergu ustúpil opäť, keď Hitler trval na tom, že Wehrmacht okamžite obsadí celé Sudety. Britský historik Wheler-Bennett o Chamberlainovi napísal, že „uvažoval ako obchodník a zvykol si na uzatváranie dohôd, na ktorých firma nakoniec zarobí, aj keď vkladatelia a akcionári niektorých pridružených spoločností môžu utrpieť dočasnú stratu“.

Prezident Beneš chvíľu vzdoroval a nová vláda na čele s generálom Janom Syrovým dokonca 23. septembra vyhlásila mobilizáciu. Československo postavilo na svoju obranu takmer jeden a pol milióna vojakov, čo vzhľadom na vybudované pásmo pohraničných pevností na hraniciach s Nemeckom predstavovalo tvrdý oriešok aj pre vojnovo naladený Berlín. Po mníchovskom rokovaní Hitlera, Mussoliniho, Chamberlaina a Daladiera sa však situácia nečakane zmenila. Edvard Beneš mníchovský diktát prijal. Rozhodol sa pre kapituláciu bez boja, ktorú považoval v tom momente, keď sa krajina ocitla na prahu vojny fakticky v medzinárodnej izolácii, za najzodpovednejšie riešenie. O pár dní neskôr podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal šesťdesiatšesťročný právnik Emil Hácha.

Krátko po mníchovskej konferencii sa Hitler vydal na obhliadku novonadobudnutých území ríše. Sudety ho nadšene privítali. Až tam si v plnej miere uvedomil, aké víťazstvo sa mu podarilo. „Jeho rozsah som pochopil až vtedy, keď som stál uprostred českej línie opevnení. Až vtedy som si uvedomil, čo to znamená zmocniť sa takmer dvoch tisícov kilometrov pevností bez toho, že by padol jediný výstrel,“ povedal o niekoľko týždňov neskôr. Uvedomoval si to aj budúci britský premiér Winston Churchill, ktorý 5. októbra 1938 v parlamentnej diskusii o dôsledkoch Mníchova skonštatoval, že pripojením Rakúska získal Hitler dvanásť divízií a po eliminovaní československej brannej moci sa mu uvoľnilo pre nasadenie v iných častiach Európy ďalších tridsať divízií. V marci 1939 sa posun síl v prospech tretej ríše ešte zvýšil. Po okupácii Čiech ovládli nacisti rozsiahly československý zbrojný priemysel a Wehrmacht okamžite získal aj množstvo zbraní, na tie časy prvotriednych. Faktickým podmanením Slovenska došlo pritom k ďalšej zmene strategických síl v prospech Nemecka, pripravujúceho sa už na útok proti Poľsku.

Kúskovanie Slovenska: Súčasťou dohody z Mníchova bolo aj vyriešenie územných požiadaviek Maďarska a Poľska. A tak už o mesiac stála nad mapou Slovenska v belvederskom paláci vo Viedni iná skupinka politikov a čmárala svoje predstavy. Nemecko reprezentoval minister zahraničia Joachim von Ribbentrop, Taliansko jeho kolega a Mussoliniho zať, gróf Galeazzo Ciano, Maďarsko zastupoval šéf diplomacie Kálmán Kánya a Podkarpatskú Rus predseda autonómnej vlády Alexander Vološin. Nemecký tlmočník neskôr spomínal, že sa toľko hádali a toľko gumovali a prekresľovali budúce hranice, až sa im otupili ceruzky a konečná čiara bola napokon taká hrubá, že keď ju odborníci prekresľovali do mapy s menšou mierkou, predstavovala miestami v skutočnosti šírku až sedem kilometrov. Po takomto určení „spravodlivých etnických hraníc“ z 2. novembra 1938 prišlo Slovensko o viac ako 10 300 štvorcových kilometrov územia, na ktorom žilo podľa sčítania ľudu z roku 1930 vyše 850-tisíc obyvateľov. Senec, Galanta, Nové Zámky, Komárno, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Košice a stovky ďalších obcí pripadli Maďarsku. Poľsko, ktoré získalo už po Mníchove celé Tešínsko, predložilo svoje územné požiadavky ešte 25. októbra. Týkali sa najmä územia okolo Čadce, časti Vysokých Tatier, Javoriny a Pienin.

Podľa záverečného protokolu, ktorý podpísali v prvý decembrový deň v Zakopanom, odovzdalo Slovensko Poľsku 226 štvorcových kilometrov územia, na ktorom žilo vyše štyritisíc obyvateľov.

Zdrap papiera a samostatné Slovensko: Ani nové pomníchovské hranice nacistického vodcu neuspokojili. Cítil sa dobehnutý. Netajil, že Československo chce celé. Napokon, svoj názor na mníchovskú dohodu veľmi jednoznačne vyjadril iba pár minút po jej podpísaní. Keď sa ho minister zahraničia Joachim von Ribbentrop opatrne opýtal, či si myslí, že urobil dobre, že taký dokument podpísal, celkom nedvojzmyselne mu odpovedal: „Ten kus papiera nemá vôbec žiadny význam pre budúcnosť.“

V ďalších plánoch vyšli führerovi v ústrety slovenskí nacionalisti, predovšetkým Vojtech Tuka, ktorý počas návštevy Hitlera vo februári 1939 povedal: „Môj národ od vás očakáva svoje celkové oslobodenie.“ Hitler mu naznačil, že to je možné, ale Slovensko musí vyhlásiť nezávislosť od Prahy. Zvyšok scenára mal už dávno pripravený. Bratislava dostala prostredníctvom nemeckého emisára informáciu, že by nemala otáľať s vyhlásením samostatnosti, lebo inak dostane Maďarsko po 15. marci 1939 súhlas okupovať Slovensko. Keď slovenskí ministri dopravy a hospodárstva Ďurčanský a Pružinský navštívili vo februári Göringa, privítal ich slovami: „Tak ako to bude? Kedy vyhlásite svoju samostatnosť, aby sme vás nemuseli odovzdať Maďarom?“

Všetko vyvrcholilo 13. marca 1939, keď si Hitler zavolal po Homolovom puči zosadeného predsedu slovenskej autonómnej vlády Jozefa Tisu do Berlína a vyzval ho, aby ihneď vyhlásil slovenskú samostatnosť. Po vojne o tom vypovedal pred súdom. Musel sa okamžite rozhodnúť, či si Slovensko želá spravovať vlastné veci, alebo nie. Ak áno, Hitler sľúbil podporu, v opačnom prípade ho nechá napospas udalostiam. Vojská Wehrmachtu už boli nachystané na českých hraniciach a Ribbentrop Tisovi ukázal správu, podľa ktorej maďarské jednotky mieria k slovenským hraniciam. Tiso odmietol okamžite reagovať a požiadal o pár hodín strpenia, aby mohol informovať o situácii Slovenský snem. Ten potom 14. marca rozhodol o vyhlásení samostatnosti. Slovensko sa tak stalo poslušným satelitom nacistickej tretej ríše na celých päť rokov. Akékoľvek ilúzie o nezávislosti a suverenite vojnovej Slovenskej republiky sa rozplynú po prečítaní nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, podpísanej už 18. marca. Podľa nej mala nemecká branná moc právo kedykoľvek zriaďovať na území republiky vojenské objekty a mať v nich toľko vojakov, koľko považuje za potrebné. Vojenské výsostné práva vykonávala nemecká branná moc a nemeckí zamestnanci podliehali nemeckému súdnictvu. Slovenská vláda sa takisto zaviazala organizovať vojenské sily v súlade s nemeckou brannou mocou a viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Jozef Lettrich, jeden zo slovenských politikov, ktorý nebol poznačený ideológiou fašizmu ani komunizmu, neskôr povedal, že išlo vlastne len o miernejšiu formu protektorátu, ako mali Čechy a Morava. Podľa neho „ľudácky režim na Slovensku mal len ilúziu samostatnosti a nezávislosti od Nemecka, ktorou propagačne operoval smerom k domovu i k neinformovanej cudzine. Nemecko sa k slovenskému štátu správalo ako k neplnoprávnemu subjektu. Okrem zahraničnej politiky mu určovalo aj vnútornú, najmä hospodársku a finančnú. Hitler dokonca určoval, kto má byť a kto nemá byť členom slovenskej vlády.“

Protektorát Čechy a Morava: Po Jozefovi Tisovi si štrnásteho marca 1939 zavolal Hitler do ríšskeho kancelárstva Emila Háchu. Zároveň však vydal rozkaz, aby sa na druhý deň ráno začala invázia do Československa. Háchu síce prijal ako hlavu štátu, teda so všetkými poctami, no zaobchádzal s ním ako so sluhom. David Irving v knihe Hitlerova vojna o tom napísal: „Hitler Háchovi oznámil, že o šiestej ráno Wehrmacht obsadí Čechy a Moravu, ale autonómia krajiny zostane aj naďalej zabezpečená. Ak sa Hácha láskavo podpíše na vybodkovanú čiaru, tak nepríde k žiadnemu krviprelievaniu.“ A výhražne dodal: „Takmer sa to hanbím povedať, ale proti každému českému práporu stojí jedna naša divízia.“ Počas rozhovoru vošiel dnu dvakrát generál Keitel, pričom Hitler vždy iba odmerane prikývol hlavou. Hácha a minister zahraničia Chvalkovský nadránom požiadali, aby sa mohli telefonicky poradiť s Prahou. Starý a chorý Hácha dostal pri tom srdcový záchvat a skolaboval. Prebral sa až po injekcii, ktorú mu pichol Hitlerov osobný lekár. Len čo sa spamätal, Hitler mu opäť pripomenul, aká je situácia, že nemecká armáda sa už dala do pohybu. Göring k tomu len tak mimochodom prehodil, že za svitania sa jeho lietadlá objavia nad Prahou. Prezident kapituloval. Krátko pred štvrtou hodinou 15. marca všetky dokumenty podpísal.

Český rozhlas začal od rána v pravidelných intervaloch vysielať výzvu: „Na rozkaz prezidenta republiky oznamujeme, že dnes, 15. marca, od šiestej hodiny obsadzuje nemecké vojsko Čechy a Moravu. Viac ako kedykoľvek inokedy vás vyzývame, aby ste zachovali pokoj, vyhli sa zrážkam alebo incidentom, ktoré by mohli mať nedozerné následky. Opakujeme: zachovajte pokoj a čakajte na ďalšie správy.“

Pár dní po návrate z Berlína prezident Hácha rozpustil parlament a rekonštruoval aj vládu. Do čela protektorátnej vlády sa postavil generál Alois Eliáš, ktorého neskôr, v októbri roku 1941, nacisti odsúdili na trest smrti za údajné kolaborantstvo s Benešovou londýnskou vládou.

Istý britský žurnalista z Prahy už krátko po marci 1939 napísal: „Ak zhrnieme všetky skutočnosti protektorátu, vidíme, že to nie je nič viac a nič menej ako kolónia, prvá nacistická kolónia“.

ZDROJ: www.plus7dni.sk

SPeeDY99 | CSS | xHTML1.0 | HORE