Overlord

Šiesteho júna 1944 sa v Normandii začala najväčšia invázna operácia v dejinách ľudstva

Otvorenie druhého frontu v Európe požadoval Stalin od svojich spojencov už od roku 1941. Ani Churchillovi nebola táto myšlienka cudzia. Dá sa povedať, že možnosťou, ako vrátiť bojisko nazad na kontinent, sa začali Briti zaoberať hneď po fiasku pri Dunkerque, na prelome mája a júna roku 1940 po tom, čo museli priznať úplné zničenie svojich expedičných síl vo Francúzsku. Winston Churchill, dovtedajší prvý lord admirality, v tom čase nahradil v premiérskom kresle Nevilla Chamberlaina. Kým sa to však stalo skutočnosťou, museli prejsť štyri roky. Napriek tomu, že sa o tom hovorilo na každej konferencii spojencov. Britský ministerský predseda vždy vyrukoval s niečím, čo celú vec skomplikovalo. Na stretnutí veľkej trojky v Teheráne táto otázka dokonca ohrozila celé rokovanie. V okamihu, keď Churchill začal opäť spochybňovať inváziu cez Lamanšský prieliv, Stalin vstal a obrátil sa na členov sovietskej delegácie so slovami: „Poďme, tu nemáme čo robiť. Čaká nás veľa práce na fronte.“ Situáciu v poslednej chvíli zachránil americký prezident, ktorý diplomaticky navrhol obedňajšiu prestávku. Roosevelt potom oznámil Stalinovi definitívne rozhodnutie západných spojencov začať inváziu cez kanál La Manche v máji 1944. Britský premiér a americký prezident sa na tomto dátume dohodli už predtým, počas dvojstranných rokovaní v kanadskom Quebecu. Tam dokonca dostala operácia aj krycie meno - Overlord. Suverén. Jej plán vypracoval tím odborníkov okolo britského generálporučíka Fredericka Morgana. Sústredený útok spojeneckých vojsk do okupovaného Francúzska mal smerovať cez Normandiu a ako najvhodnejší termín navrhovali prvý májový deň roku 1944. Stalin sa po informácii od Roosevelta vrátil za rokovací stôl a dokonca prisľúbil, že sovietska armáda zasadí v okamihu začiatku invázie Wehrmachtu silný úder aj na východe, aby Hitlerovi generáli nemohli preskupovať sily.

Prípravy: Spojenci sa na operáciu Overlord starostlivo chystali niekoľko mesiacov. Vedela o tom aj druhá strana. Šéf Abwehru admirál Wilhelm Canaris dostal správu o prípravách invázie kdesi vo Francúzsku už pred Vianocami roku 1943. To, čo sa však nacistickej rozviedke nepodarilo zistiť, bolo presné miesto a dátum vylodenia. Napokon, o začiatku akcie sa rozhodlo iba niekoľko hodín vopred. Raz už dokonca konvoje vyrazili na cestu, no pre zlé počasie ich odvolali. Generál Dwight Eisenhower váhal do poslednej chvíle. Vedel, že na druhej strane čaká jeho vojakov Atlantický val, ktorý v posledných mesiacoch po príchode Rommela Nemci ešte zdokonalili, a bez podpory letectva hrozí operácii fiasko. Tak či tak rátali s obrovskými obeťami, no porážku si nemohli dovoliť. Až keď mu meteorológovia potvrdili, že počasie nad kanálom sa na dvadsaťštyri hodín trochu zlepší, zaznela piateho júna z jeho úst pamätná veta: „O. K., ide sa na to.“

Už niekoľko mesiacov predtým bolo južné Anglicko prísne stráženou zónou, kam sa postupne sústredil obrovský bojový potenciál. Tri milióny vojakov, desaťtisíce tankov, ešte viac obrnených vozidiel, vyše trinásťtisíc lietadiel a dva a pol tisíca klzákov. V prístavoch čakali tisícky plavidiel všetkých druhov. Bojových, transportných, vyloďovacích. Obrovská mašinéria sa dala do pohybu. Skončili sa zároveň šachy spravodajských služieb, ktoré robili celé týždne všetko možné na oklamanie nepriateľa. Z času na čas dokonca umožnili Göringovým prieskumným lietadlám preletieť nad pobrežím, kam predtým sústredili tisíce makiet tankov a diel, alebo kam narýchlo presunuli množstvo malých plavidiel a podobne. Herec Cliftom James úspešne zohral úlohu generála Montgomeryho a odcestoval tak, aby ho agenti Abwehru nielen videli, ale aj počuli.

Zmätok v nemeckom velení musel byť krátko pred inváziou skutočne veľký. Neskôr sa v nacistických archívoch našlo až dvestopäťdesiat rozličných správ o prípravách, mieste a čase vylodenia. Ani jedna nebola presná. O dobrej kamufláži spojencov najlepšie svedčí fakt, že aj jeden z najskúsenejších Hitlerových veliteľov poľný maršal Edwin Rommel sa dal učičíkať a odišiel oslavovať manželkine narodeniny do svojho domu v Herrlingene, neďaleko Ulmu. Spravodajská služba mu totiž krátko predtým oznámila, že jeho niekdajší sok z Afriky a jeden z dôležitých spojeneckých veliteľov generál Bernard Law Montgomery práve pricestoval aj so svojím štábom na Gibraltár.

Vylodenie: Na piatich miestach normandského pobrežia, ktorých krycie mená - Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword - vstúpili do histórie, začali anglo-americké vojská ráno 6. júna 1944 najväčšiu inváznu operáciu v dejinách ľudstva. Straty boli v prvých hodinách veľké, no ani jeden výsadok sa nepodarilo Nemcom zatlačiť späť do mora, ako si to predstavoval Rommel, ktorý veľmi dobre vedel, že ak nezabránia vylodeniu veľkého množstva vojakov a techniky, nedokážu invázii neskôr úspešne čeliť. Predpokladal totiž prevahu spojencov vo vzduchu, ktorá znemožní rýchle presuny strategických záloh. Rommel preto pri svojich plánoch obrany pobrežia, ako napísal v knihe Hitlerovi generáli Martin Blumenson, profesor americkej Národnej vojenskej akadémie, „dával prednosť lineárnej obrane pred obranou do hĺbky, statickému vedeniu boja pred mobilnými operáciami, držaniu územia a opevnených pozícií pred údernou silou“. Lenže spojenci už v prvý deň do večera obsadili približne dvesto štvorcových kilometrov a sústredili na ňom vyše 150 000 vojakov vrátane techniky.

Cena, ktorú za to museli zaplatiť, nebola malá: takmer desaťtisíc mŕtvych a ranených. Eisenhowerovi hrala v prvých hodinách do kariet aj skutočnosť, že nemecké velenie ešte ani po začiatku bojov v Normandii nechcelo veriť, že nejde o kamufláž. Hitler a jeho generáli boli presvedčení, že je to iba odpútavací manéver a hlavný úder príde napokon cez Calaiskú úžinu. Z oblasti Calais a Boulogne-sur-Mer preto odmietli presunúť elitné jednotky na skutočné miesto útoku. Tento zlý odhad a neskôr Hitlerovu tvrdohlavosť draho zaplatili. Spojenecké predmostia, sústavne zásobované novými silami, sa deň po dni rozširovali. Rommel i jeho nadriadený, poľný maršal Gerd von Rundstedt, sa v bunkri neďaleko Soissons, odkiaľ plánoval kedysi Hitler riadiť inváziu do Veľkej Británie, snažili neskôr presvedčiť führera, aby súhlasil so skrátením obranných línií. Žiadali väčšiu voľnosť pri rozhodovaní o bojových akciách a najmä súhlas na použitie záloh. Hitler všetko kategoricky odmietol. Ešte raz, koncom júna na porade v Berchtesgadene, sa pokúšali führera presvedčiť, že situáciu na bojisku treba zmeniť. Navrhli strategický ústup k Seine. Opäť neuspeli a Rundstedt, ktorý sa už nedokázal ovládnuť, poznamenal, že aj tak by bolo asi najrozumnejšie požiadať anglo-americké velenie o uzavretie mieru. Hitler ho vzápätí odvolal z funkcie a nahradil poľným maršalom Günterom Hansom von Klugem.

Rommelov koniec: Rommel sa síce vrátil na bojisko v tej istej funkcii, akú mal pred odchodom do Berchtesgadenu, no ako skúsený veliteľ odhadoval, že po strate okolo stotisíc mužov a bez akéhokoľvek prísunu posíl viac než pár týždňov nevydržia odolávať útokom spojencov. Sedemnásteho júla navyše takmer zahynul pri útoku spojeneckých stíhačiek na jeho auto. Smrteľne zranený vodič stratil kontrolu nad riadením a vyleteli z cesty.

Pár dní potom, čo sa Rommel v nemocnici prebral z bezvedomia, došlo k neúspešnému pokusu o atentát na Hitlera. Situácia sa ešte väčšmi skomplikovala. Montgomeryho jednotky medzitým prešli do silného protiútoku, ktorý ešte Nemci odrazili, no nedokázali už potom zastaviť bleskovú ofenzívu vedenú generálom Bradleym. Führerom nariadený protiútok sa nevydaril a takmer 50-tisíc nemeckých vojakov pri ňom padlo do zajatia. Rommel, obvinený zo spoluúčasti na sprisahaní proti vodcovi, spáchal samovraždu. Potom už Hitlerove vojská len ustupovali. Iskierka nádeje v bitke pri Arnheme zhasla rovnako rýchlo ako neskôr v Ardenách. Spojenci straty z oboch bitiek totiž doplnili, no Nemci už nemali z čoho.

ZDROJ: www.plus7dni.sk

SPeeDY99 | CSS | xHTML1.0 | HORE